Nikola Bíziková Po dlhej dobe sa opäť vraciam k písaniu. Dlho to nešlo, ani nemohlo. A to je dôvod, prečo som sa rozhodla napísať tento článok. Napriek tomu, že môj blog je cestovateľský a tento článok tu možno úplne nepatrí, už dávnejšie som sa rozhodla, že budem veci robiť trochu inak. Viac ako sa páčia mne, nie okolitému svetu a trendom. Stále to budem ja, akurát sa chcem opäť vrátiť k tvorbe obsahu, ktorá bude opäť baviť hlavne mňa, pretože tam to celé začalo.
V roku 2023 som si prechádzala veľmi náročným obdobím v mojom živote. Trpela som depresiami, silnými úzkosťami a panickými attackmi. Myslela som si, že to dokážem sama zvládnuť, že je to len zlé obdobie. Lenže úzkosti prichádzali čoraz častejšie, častejšie bez dôvodu a v nevhodných situáciách. Začali mi zasahovať do života. Mala som problém ísť nakúpiť potraviny, pretože ma prepadla úzkosť vždy, keď sa na mňa ľudia pozerali. Nedokázala som sa plne sústrediť na prácu, čo spôsobovalo problémy. Nechcela som stretávať priateľov, nevedela som sa už viac pretvarovať, pretože úzkosť ma prepadla prakticky kdekoľvek a ja som nechcela, aby o tom niekto vtedy vedel. Bolo to náročné. Každý deň som bojovala.
Ako to súvisí s cestovaním?
Cestovanie bolo pre mňa vždy dôležité. Milovala som spoznávať nové miesta, plánovať trasy a míňala som na to celé úspory. Žila som tým. Keď som sa na Instagrame začala venovať viac cestovaniu, neskutočne ma to bavilo, pretože som to robila podľa seba a videlo to pár ľudí, takže mi bolo jedno, čo si myslia. Každým rokom som sa tomu venovala intenzívnejšie. Keď som si kúpila prvý fotoaparát, tešila som sa, ako kvalita profilu narastie. A veru, tak sa stalo. Môj profil začal rásť, ľudia si pýtali rady ohľadne cestovania, páčili sa im moje fotky, radi sledovali, kam cestujem. Profil ich fakt bavil.
Lenže ako Social Media Manager som vedela, že ak budem chcieť udržať vašu pozornosť, musím byť stále na očiach. A preto som začala viac fotiť. Takmer som cestovala len cez hľadáčik vlastného fotoaparátu. Moje fotky mi po čase pripadali fádne, a tak som na seba vyvíjala väčší tlak, aby boli lepšie a lepšie. Ten tlak fungoval, akurát sa z fotenia a cestovania vytrácala záľuba.
A potom prišli spolupráce. Bola som šťastná, že si ma niekto všimol a že mi toto hobby niečo málo zarobí. Veľmi dobre som si uvedomovala, že značky so mnou nespolupracujú pre vysoké čísla, ale pre pekné fotky. A preto všetko, čo som pridávala na Instagram, muselo byť perfektné. Ono sa to možno zdá, že sa teraz sťažujem, ale práve naopak. Ja som to milovala. Amatérsku fotografku oslovujú značky, ľudia podľa mňa cestovali, pýtali si rady a môj blog denne prečítalo aspoň 10 ľudí. Žila som si svoj detský sen.
Začiatkom roka prišlo sťahovanie do Švajčiarska. Uvedomovala som si, že už nebudem mať toľko možností cestovať do sveta. Zároveň bolo pre mňa odsťahovanie veľkým snom, pretože som vždy chcela vyskúšať život v cudzine a Švajčiarsko mi ponúkalo krásne prostredie na spoznávanie. Ako plynuli mesiace, zistila som, že mi cestovanie po Švajčiarsku nestačí. Že potrebujem väčšiu rozmanitosť. V tom čase moje ťažké obdobie naberalo na obrátkach a blížilo sa k vyvrcholeniu.
Kedy som si uvedomila, že potrebujem pomoc?
Že moja neustála túžba po cestovaní začína byť pre mňa problém? Pravdepodobne vtedy, keď som manželovi povedala, že uvažujem o rozvode, aby som mohla cestovať po svete. Dodnes nechápem, ako to mohol vziať s takým pokojom. Bojovala som s tým a vedela som, že to nevyriešim sama. Tak som sa rozhodla vyhľadať psychologickú pomoc – človeka, ktorý ma nepozná, bude sa správne pýtať a bude mi najlepšie vedieť poradiť, čo mám robiť. To sa však nestalo. Na sedení som nedostala odpovede, ktoré som očakávala. Bola som presvedčená, že už na sedenie nikdy neprídem.
O pár dní nato nás čakala kempovačka na Francúzskej riviére. Dovolenka, na ktorú som tak dlho čakala a od ktorej som si tak veľa sľubovala. Mohla som nafotiť more contentu, aby som opäť mala vašu pozornosť, nafotiť všetky spolupráce, s ktorými som mesiace meškala, lebo som nemala to “správne” prostredie. Zase som sa mohla cítiť šťastná – ako vždy, keď som cestovala. Lenže ja som sa už tak veľmi topila v úzkostiach a panických attackoch, že všetko bolo presne naopak. Nenávidela som stáť pred foťákom, pretože som si vo všetkom pripadala hrozne nafúknutá a škaredá, nešlo mi fotiť spolupráce, lebo som stále nevedela nájsť to správne prostredie, bola som nervózna, vystresovaná. Chcela som cestovať čo najviac, pretože som potrebovala content, ale neprialo nám počasie, nemala som internet ani elektrinu, a tak som nemohla byť online a postovať vám všetko v tú chvíľu.
Ani len som si neuvedomovala, aké to bolo pre mňa toxické. Šialene toxické. To všetko, čo sa dialo s ohľadom na cestovanie za posledné mesiace. Ako som sa snažila každý víkend niekam ísť, aby som mohla niečo nafotiť, mať content, fotiť spolupráce. A hej, tie miesta sa mi páčili, akurát ja neviem, začalo sa zo mňa vytrácať šťastie, keď som tam bola. Akoby sa cestovanie stávalo viac mojou prácou ako potešením.
Všetko to vyústilo do hádky, ktorá mi pomohla otvoriť oči. Cestou do Monaka som si začala uvedomovať, že mám vážny problém. Že koreň problému nie je len v túžbe cestovať. Môj problém bolo nízke sebavedomie, strach z toho, čo si ľudia o mne myslia, domýšľanie si, prehliadanie problémov z minulosti, rastúci stres z práce, presťahovania a tak ďalej. Bolo načase čeliť tomu, a tak som sa objednala na druhé sedenie.
Ešte v auguste (pred dovolenkou na Francúzskej riviére) som mala nejaké peniaze nazvyš, chcela som niekam vycestovať a vypadnúť od problémov. Tak som si na Instagrame našla parťáčku na výlet. Vtedy som ani len netušila, čo všetko sa v mojom živote odohrá, kým v októbri odletíme. Po druhom sedení u psychologičky mi bolo jasné, že svoje problémy nedokážem týždeň skrývať, a tak som Pati o svojom probléme povedala. Bol to prvý človek, ktorému som vyliala svoje srdce. Mala som obrovské šťastie, že som si vybrala práve ju, pretože sme si od začiatku sadli a ona ma úplne pochopila. Vo všetkom.
Vďaka sedeniam som, okrem iného, začala chápať, aký toxický vzťah som si postupne k cestovaniu a foteniu vytvorila. Cestovanie som prestala milovať a vyhľadávať ho. Mala som pocit, že môže za moje problémy a úzkosti. Pri predstave, že by som mala naplánovať nejaký výlet, sa mi zovieral žalúdok. Problém však bol, že ma čakal októbrový výlet. Paťa je však skúsená cestovateľka, a tak jej nevadilo výlet naplánovať (ďakujem ti ešte raz). A to bolo práve to, čo mi pomohlo. Nemusela som nič riešiť, nemusela som stráviť hodiny googlením, čo vidieť na Sardínii, hľadať reštaurácie, inšpirácie na fotky, nemusela som nič. Ani fotiť, keď som nechcela, pretože mi to bolo úplne jedno. Chcela som si len občas ľahnúť na pláž a čítať si knihu.
Instagram som od môjho druhého sedenia obmedzila na minimum. Občas som niečo vypostovala, no cítila som odpor. S Paťou sme sa o tom často rozprávali. Povedala mi, nech nehádžem flintu do žita, že možno len potrebujem zmeniť smer a že cíti, že tú vášeň v sebe stále mám. A mala pravdu, len som ju potrebovala opäť nájsť. Videla som, ako vníma cestovanie ona, čo pre ňu znamená, a to mi pomohlo sa pozrieť na cestovanie z iného uhla. Čím viac sedení u psychologičky som absolvovala, tým som to videla jasnejšie.
Pochopila som, kde sa to celé pokazilo. Zrazu som to videla tak jasne. Všetka tá toxicita, mohla som si za ňu sama. Môj perfekcionizmus ma postupne ničil. A tiež strach, že ak nebudem postovať, zabudnete na mňa a všetko, čo som budovala stratím. Svojím nevedomým správaním som stratila lásku k cestovaniu, tvorbe a foteniu. K veciam, ktoré som tak veľmi milovala.
Vrátila sa láska k cestovaniu?
Vrátila, len v inej podobe. Avšak nebyť pomoci, stratila by som ju úplne – a nielen ju, ale aj seba. Keď som si to všetko uvedomila, vedela som, že musím niečo zmeniť. Povedala som si, že budem cestovať opäť pre radosť, tak ako kedysi. Pôjdem si plniť väčšie cestovateľské sny, ktoré dlho odkladám, aj keby to malo znamenať len jednu/dve dovolenky za rok. Navštívim konečne menej známe destinácie a bude mi jedno, že nemajú zaujímavý content. Prestala som tiež vyhľadávať príležitosti a plánovať dovolenky na celý rok. Nechávam im voľný priebeh. Jednoducho som zvolnila. Konečne som prestala na seba tlačiť, byť tak veľký perfekcionista, a to hlavné – urobím z cestovania opäť záľubu.
Zmenila som pohľad a prístup a začala som viac brať do úvahy predstavy cestovania môjho manžela pred tými vlastnými. Pretože si to zaslúži, najviac na svete.
Ahoj a cestovaniu zdar!
Nika
